navštevuvat. *) Nespoljehajúc sa na svevolnuo často počínaňja svojich úradňíkou, šli sami medzi lud, vizvedali sa na jeho krivdi a potrebi; akim činom, získajúc si jeho lásku a dúveru, boli od každjeho cření, miluvaní a zvelebuvaní. (Pozri Príd. čís. 3). (Takíto otec ludu je na pr. teraz bívali župan Trečjanskej stol., G. Ostroluckí, ktorí súc verní cisárovi svojmu i národ slovenskí miluje, a o svoj lud sa vrúcňe stará.) V novejších časoch boli nastali ňešťastnje Reštaurácie; šlechta slovenská ofúknutá akimsi „Kor-szellem-om" madarskím, zabudnúc na svojich predkou a otcou, odrodjac sa od svojho kmena i charakter slovenskí zo sebä vizvljekla. **) Pri reštauráciach nastúpilo kortešuvaňja, t. j. napájaňja, preplácaňja ňižšjeho zemjanstva, z čoho nasleduvali: zkazenost mravou, vístupki, ňeznabožstvo. Skrze kortešácie prišli mnohí ňezaslúžení, darobní a bezcharakterní ludja do verejních úradou, ktorí na mjesto prisluhovaňja spravedlivosti a práva, najvätších prjestupkou sa dopúšťali, na mjesto o „obecnuo dobro“ iba o svoje vački (abi tjeto boli plnje) sa starali; z krvavích mozolou ludu si kašijele staväli, a tak záhubu krajiňe uhorskej pripravuvali. Nebolo na tom dosi; Velmoži a Páňi imaňja a duochodki svoje v cudziňe, po velkích mestách kinožjac, o poddaních svojich sa málokedi obozreli. — *) Keď šlechtická rodina ňemohla na verejnje službi božje odísť, bola običaj najme u Evanjelikou doma, v prítomnosti čeljadki, s nábožním spevom a čítaňím kázúe „pánu Bohu slúžiť.“ U viššej šlechti bis' túto običaj už darmo hladau, a u ňižšej rjedke, velmi rjedke sú toho príkladi. Dakedi najdeš v svjatoční den starú mater pri biblii a nábožnej kňihe, a jej dcéri pri románoch alebo dákich ručních robotách. Tak sa časi meňja! **) Že to z opovrhnulja reči materinskej pochádza, potvrdím slovami velkjeho muža stoletja našho, Zschokkeho, takto napomínajú– ceho: „Ehre die Sprache deiner Nation, und wache über ihre Erhaltung. Denn die Sprache ist das eigenthümliche Kleid des Nationalgeistes, in welchem er sich frei und mächtig bewegt. Jede ausländische, welche vorgezogen wird, verwandelt sich in eine Fessel oder Mum merei, und verleitet zu unvaterländischer Denkart." (Stunden der Andacht.) 66 75 Podla viššej šlechti aňi ňižšja ňechcela bit horšja. Držjavali sa „velkje stoli,' 4 6 hodinovje trakti, luxus nad luxus u ňízkich i visokích! Ale načo mám všetko pripomínať? Boli domi, v ktorích sa od rána do večera iba prestjeralo, fajčilo a postávalo *) a t. d. Keď ale vidavki a dlhi ustavične rjastli a príjmi z roka na rok sa zmenšuvali: ňeznajúc inakšej radi, odovzdávali páňi svoje kaštjele, domi a kúrie zemjanske do rúk židovskích, a títo z ich staro-otcovskích, pamjatkami hrdinskích predkou zasväteních pribitkou, porobili ohizdnje krčmi, príbitki vístupkou a ohavností Sodomi a Gomori, z opilstva pochádzajúcich; a takto uvalili sebä, svoju rodinu i lud do hroznjeho ňeštestja. Lebo židja i pánou i lud pospolití o všetko pripravili. Čože v takích okolnostach zostávalo vätšej čjastke šlechti, ako hodit sa do náručja Toho, ktorí veðeu omámiť rečou ducha i srdce sina svetárskeho, inšjeho Boha, okrem „zlata" ňeznajúceho, iba po rozkošach sveta a módi sa zháňajúceho. Cože bolo lahšje, ako zvjest takichto ludí na svoju stranu? Oňi pri pohlade na velkjeho svojho Košuta, zabudli na starich otcou a rodinu svoju, zabudli na krála, ktorjeho milostou prišli ku svojej hodnosti; a na národ slovenski? Ó na ten aňi len z daleka ňepomisleli ! Prečo ste sa v ten čas ňezjavili oslávení duchovja zvedením a roztopašním potomkom vaším, abi ste ich na lepšú cestu boli privjedli? O! prečo ste sa ňeukázali vnukom a sinom vaším, šlechetní Illésházovci, nábožní Zayovci, spravedliví Juštovci, peknoduchi Medňanskovci, hrdinskí Hrabovskovci, Suňogovci, slávni Ottlikovci, Plattovci, Poturnajovci a ostatňí ňesmrtedlní šlechti slovenskej pradedovja, ktorí i slovom i skutkom život i literatúru slovenskú ste napomáhali, a ňe han bili ste sa bit dobrodinca mi slovenskjeho národa! — Jeden jediní odrodili Košut, zvjedou vaších vnukou a nástupcou. Či sa nermútite zvečňelí duchovja, nad touto slabostou a chabosťou vašich potomkou? **) *) Kdo chce mať dokonalí obraz zemjanskeho života v Uhorsku, ňech číta: „Falu jegyzője" od Br. Eötvöša. **) Pozorujúc takuo odrodeňja sa od svojich najbližších, a lipnulja za cudzím, kdo muože mať za zluo Nemcom, keď s opovržeňím takto píšu o Slovanoch: "So haben sie (die Slawen) denn ein Vater Darmo sa k takimto zvedením sveta-sinom hlásili Slováci. U Slovákou ňebolo zlata, ňeboli víhladi na blesk a slávu svetskú; preto pišní sveta sinovja pohŕdli tími, ktorí na duchovnom základe večnej pravdi kládli skalu budúcnosti svojej, ňepočúvajúc úprimnje slová príhlasu k „Bratom Slovákom,“ ešte v Dubňi 1848 po Slovensku takto sa ozívajúce: ,,Naposledi Vi bralja Slováci, ktorí ste sa doteraz menuvali pánmi, zemänmi, barónmi a grófmi, a ktorí ste doteraz boli odporní národu Vášmu, Vašej krvi a Vášmu slávnemu púvodu, hanbjac sa za potlačeních Slovákou, Vi bratja naši drahi stante a pripojte sa medzi rodákou svojích, oslávie mená svoje tímto novím sa zrodeňím, budte horliví milovníci slovenskjeho národa, budte jeho verní, statoční sinovja. Aj Madari Vám podajú ruki s vätšou úctou, ako doteraz, lebo zradcu krve, odrodilca ňemuože po pravde žjaden národ uctiť! Podajme si spoločne bratskje ruki — veď sme mi všetci jedneho púvodu, jedna nás mater slovenskej slávi kojila ! Podpíšme slabim perom mocnje úmisli statočnjeho národa slovenskjeho, tomu zajiste, čo čas doňjesou národom ňeubráňi sa žjadna moc! Aj náš národ musí prísť k tomu, k čomu inšje národi prišli, a muože prísť tak, ako iní bez velkjeho viljevaňja krve bratskej, keď Vi k tomu čo je dobruo pre Váš národ pristaňete. Teraz ešte muožete sa osláviť, kdo vje, či časom s hanbou svojou toho okamžeňja ňeobanujete? Pokojom chceme mi svoje práva dosjahnut, spojme sa teda v úmisloch a nebude treba krve, úmisli slovenskich sinou sjednotenje usporja viljevaňja krve bratskej, slovenskej!" Tak sa ozívali k Vám - land und sind doch fremd darin; sie sind Mitglieder von Staaten und haben doch wenig oder gar keinen Antheil an der Regierung; sie besitzen so vieles Treffliche und Anerkennungswerthe, und doch ist das so wenig gekannt, und nach Gebühr gewürdigt; sie haben von der Natur so viele ausgezeichnete, körperliche wie geistige Talente, und doch stehen sie andern Nationen in so vieler Hinsicht nach; sie haben eine reiche, frühzeitig ausgebildete, höchst musikalische und poëtische Sprache, und doch im Ganzen eine sehr dürftige Literatur, u. s. w." (Der Weltkampf der Deutschen und Slawen.) Slováci pred revoluciou madarskou; ale Vi sie si zapchali uší a nechceli ste počuť hlas bratou, hlas pravdi a láski; a preto potom nastalo viljevaňja krve bratskej, slovenskej; bo Vi ste sa ňespojili v úmisloch svatich a nezahoreli ste láskou k národu svojmu. A už sa začína viplňuvat, a viplňí sa iste i to proroctvo: „že so svojou hanbou toho okamžeňja obanujete“! Okrem Košutovi oddanej Opposicie, priznávala sa jedna ċjastka Aristokratie uhorskej k tak rečením Konservativcom. Tito sa zas na dvoje delili. Jedni na opravdivích všetkjeho starjeho šlendriánu a ňerjadu konservátorou, a druhí, na slobodňejších starjeho šlendriánu reformátorou, srovnávajúc sa iba v tom, že ani liberaliste opposicie aňi konservativci národu slovenskjemu ňeprjali, ale spoločňe ho utlačit a jeho národnost udusił zamislali. Nuž ale Konservativcou Slováci aňi k sebe velmi ňeprivolávajú; čo bi im prišlo z ludi, iba o sebä sa starajúcich, v otročeňí a ujármeňí ludu pospolitjeho svoje spaseňja hladajúcich! — Ako prostredňíci medzi Opposiciou a konservativci vistúpili gróf Majláth a gr. Emil Dessewffy; tento posledňí ako Redaktor „Buda-Pesti Hiradóva“ znameňitje radi, vistrahi a napomenutja dávau Madarom, ukazujúc ím cestu, ktorá bi ich istotňe ta ňebola privjedla, kam ich privjedli Košutovje perorácie. Ale hlasi víbornjeho muža tohoto odzňeli ako vjetor po púšťach kečkemétskich a debrecínskich, ňenajdúc mjesta u fanatickjeho madarstva. I v posledňej, rozhodnej dobe dúrazními, bolastními slovami B. p. hiradó vistriha Madarou pred ňebezpečenstvom z ich prenáhleňja pochadzajúcim. Na ohňivú reč bar. Vešelínyiho dňa 29. Apr. v „köre“ peščanskom držanú, v ktorej horliví barón hrozjac Slovanstvom Madarom, do zbroja ich vivoláva, -Buda-Pesti Hiradó odpovedá takto: Ctime oheň šlechetnjeho baróna. Aj mi vidíme ňebezpečenstvo, do ktorjeho nás prenáhlenost, drážeňja, podpichávanja, z jednej strani diktátorskuo tiranstvo, z druhej strani služobni strach, tuná panuvaňja na idei chudobnjeho mnohoręčňíctva, tam hrješno mlčanja rozumnejších zapljetlo. (Cujte tjeto pravdi z úst šlechetňejšich Madarou, ktorí sami tiranstvo prehnaních hláv cítili, ale pri svojej straňe ňemali ňikoho, kdobi im bou dau moc oprjet sa ňezbednjemu počínaňú strani Košutovej. Či tú zodpovednosť konservatívci ňeberú na sebä?) Dalej pokračuje B. P. Hiradó: „predca ale veríme, że je ešte ňje všetkjemu koňjec; ešte ňestojíme pri „hrobe slávnich“ alebo v potupe žijúcich. Ešte je ňje takí tmaví obzor, akí p. barón – ačpráve dávnim, pravim svojím predtušeňím už teraz vidí vo svojej obrazotvornosti; k ostatňjemú dúvodu ešte je moc krokou, tjeto musíme skorej sprobuvať, kím bi sme sa vikrikom p. baróna, do zbroja za ňím pohli. Ak bi sme to urobili, tak bi sme sa rútili do ňebezpečenstva, v tedi bi nasleduvau pohreb, nad ktorím, ako náš þásňik povedau „egy nemzet vérben áll" (národ v krvi stojí.) Ó, kebi sa ňeviplňilo toto slovo. Pre Boha majme teda trochu chladnej krve! Ked sa vždi prenáhlime, prenáhlime sa v zákonodarstve, prenáhlime v jeho vikonávaňí, čiňeňí, v láske, ňenávisti, v dúvere, potváraňí, vichvalováni, potupováňí, v smelosti, strachu a t. d. tak mi ňikdi ňebudeme národ zreli, a hodní širších slobuod. - Chitme sa zbroje, ale kamže sa obrátime? kde-že nemáme ňeprjatela? či muožeme vizvať kaž– djeho, a predca zvíťaziť nad každím? ňeklamme sa na večnje veki. Budme povážliví! Nebezpečenstvu je lepšje smelo do očí hladet, ako slepo doňho sa rútiť. Zato poprobujme, ba všetko urobme, abi sme sa cestou pokoja virovnať mohli. Vijednávaňím azda ňječo stratíme, čo prenáhlenosť naša na veki kompromittuvala - ale v meščanskej vojne azda všetko." Takje hlași sa ozívali v B. P. hiradó-ve, ale ohlasu ňikde ňenašli. Ňeskuor i novini „Figyelmező" upomínali Madarou na povinnosti ku královi a národu. Lež nadarmo. Košutovci takje hlasi ňepočúvali, a Konservatívci, ňemajúc sili ňječomu samostatňe sa naproti postavit, hned ku tej, hned zas ku tej strane hoňení bívali. Keď tak menuvaná „liberálna oppositia" z kolaje zákonnosti vistúpila, republikánske sni v Pešti a Prešporku rozohňenje fantázie si tvorili, pjesňe republikánske, ako: „nincsen király!" po krajiňe sa rozširuvali a cesta nastávajúcej revolúcii sa chistala: či konservativci (ktorí o ňičom tolko rozprávať ňevedja, ako o svojej vernosti k cisárovi, švarzgelbstve a pečovičstve svojom) ňevideli vtedi najkrajšú príležitosť vistúpiť mužňe za svojho cisára, proti rebellantskim umislom Košutovím? Vistúpeňím takim bi verejňe boli vďaku naproti panujúcemu cis. Domu osvedčili, pri jehožto blesku ako pri slnku sa cez mnohje stoletja ohrjevali: vedjac dobre, že |